sobota 9. augusta 2014

cesta dvadsiatatretia

Práve som sa vrátil z prechádzky a pocítil som opäť potrebu vám o tom napísať. Čerstvo osprchovaný a v pozadí mi tu hrá soundtrack z toho filmu, ako tam ten chlapec stále utekal, lebo mu to prišlo ako dobrý nápad. A k nemu sa pridávali ostatní, lebo si mysleli, že to jeho utekanie bude mať nejaký hlbší zmysel. Čakali hmatatelný výsledok celého snaženia. Nedočkali sa. Výsledky sú poznať inde a to hneď. Už po pár kilometroch. Či už chodíte alebo beháte. Zrazu zistíte, že len čo sa dostanete za okraj mesta, tam kde sa doprava stáva redšou a počujete spievať vtáky a cvrlikať hmyz, že sa usmievate. Úplne spontánne. Všetko z vás opadne a cítite sa voľný a šťastný.

Preto chodím. Pre ten pocit. Pre pokoj v duši. Pre modrú oblohu a vtákov čo pod ňou poletujú. Pre zelenú trávu a vietor čo sa s ňou hrá. 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára