cesta dvadsiatatretia

Práve som sa vrátil z prechádzky a pocítil som opäť potrebu vám o tom napísať. Čerstvo osprchovaný a v pozadí mi tu hrá soundtrack z toho filmu, ako tam ten chlapec stále utekal, lebo mu to prišlo ako dobrý nápad. A k nemu sa pridávali ostatní, lebo si mysleli, že to jeho utekanie bude mať nejaký hlbší zmysel. Čakali hmatatelný výsledok celého snaženia. Nedočkali sa. Výsledky sú poznať inde a to hneď. Už po pár kilometroch. Či už chodíte alebo beháte. Zrazu zistíte, že len čo sa dostanete za okraj mesta, tam kde sa doprava stáva redšou a počujete spievať vtáky a cvrlikať hmyz, že sa usmievate. Úplne spontánne. Všetko z vás opadne a cítite sa voľný a šťastný.

Preto chodím. Pre ten pocit. Pre pokoj v duši. Pre modrú oblohu a vtákov čo pod ňou poletujú. Pre zelenú trávu a vietor čo sa s ňou hrá. 

cesta dvadsiatadruhá

Koniec minulého týždňa bol dosť krutý. Hlavne asi pre moje okolie. Zlo sa vo mne nakopilo a neskôr vybuchlo. Odniesla si to hlavne moja mama, ktorá v podstate za nič nemohla, len položila otázku, ktorá to všetko odpálila. Všetko sa zo mňa vyvalilo. Neskôr som sa cítil hrozne a ráno som sa ospravedlnil. Tu sa už iné robiť nedalo. Vziať sa teké veci naspäť nedajú. Tu sa dá iba pochopiť alebo nepochopiť čo sa stalo. Našťastie mám mamu chápavú.

V piatok som už bol na dobrej vlne, ale ešte som prijal ducha rastliny pohodárky, aby sa vo mne rozprestrela. Mier zaplavil moje vnútro, nejaké veci sa mi rozležali a ujasnili. 
Keď je človek taký nestály ako ja, má to v živote ťažké. Možno to je aj dôvod toho, prečo som radšej sám. Nechcem nikomu, alebo čo najmenej ľuďom ublížiť. Aj keď sa snažím na sebe pracovať skrz budhizmus a jógu, nie vždy sa mi to darí. Dlhú dobu je kľud, ale potom príde čas, keď si začnem uvedomovať, že nič nestíham, veci sa mi kopia a ja strácam hlavu. Začnem panikáriť a potom stačí malý podnet, aby to zabublalo a už je katastrofa na dosah. Hľadám vinníka môjho stavu. Neuvedomujem si vtedy, že jediným vinníkom tohto stavu je moja myseľ a skreslené myšlienky o realite.
Teraz to vidím jasne.

Múdro dňa: Nikdy nepoľavujte v úsilí stať sa lepšími. Vždy keď padnete vstante, cesta je dlhá a ťažká, cieľ stále ďaleko, ale vízia jasná. Len vydržať.

cesta dvadsiata prvá

Poznáte ten typ ľudí, čo musia mať neustále pravdu, rozprávajú viac ako je treba a majú vždy posledné slovo? Zopár takých poznám. Vo svojej podstate nie su zlí, ale táto ich vlastnosť je dost otravná a únavná. Keď sa to ešte skĺbi s iróniou alebo sarkazmom, je to už s nimi na nevydržanie. Človek by ich chcel mať rád, ale vždy sa mu pripomenú s touto vlastnosťou a elán ide do kytičiek. 

Jedného času som bol aj ja taký, ale zapracoval som na sebe a zbavil som sa toho. Aj keď niektorí ešte žijú v tom, že si musím rypnúť alebo danú tému zotrieť. Už sa to snažím nerobiť a ich presvedčiť. Je pravda, ze občas si to situácia žiada, ale v malom sa to neráta, že? Je to normálny komunikačný prostriedok. 

Dôležité je to rozpoznať a zbaviť sa tohto zlozvyku. Jednak ubližujete blízkym a za druhé ste otravní a neskôr už aj trápni. Aj keď vy to tak iste necítite. Dávať si pozor na to čo a ako komentujem a hlavne si obcas radšej zakusnúť do jazyka a prehltnúť to nutkanie nieco okomentovať. 

Múdro dňa: Dvakrát si rozmysli kým niečo vypustíš z úst, lebo slová sú ako nože, vedia sa hlboko zabodnúť a ublížiť.

cesta dvadsiata

Dnes bol úplne skvelý deň. Po včerajšom zlom a nervnom dni to bola celkom zmena a úľava. Hneď od rána sa mi všetko darilo, ľudia boli milí, a ktorí neboli, tak som bol milý aspoň ja na nich. Taký slniečkový deň. V poštovej schránke ma doma čakalo nové číslo herného časáku Level, čo deň zase o kúsok vylepšilo.

Tak som rozmýšľal, či to moje včerajšie zlo nespôsobilo sobotno večerné pitie. Pil som pivo a nejaké tie poldecáky a vôbec mi to nechutilo. Pil som to s odporom. Vôbec som sa necítil v pohode. To viete, keď už začnete niečo piť, meniť to za iný druh nie je moc vhodné. Miešanie. Celé zle. Potom som ešte dobrovolne nasilu musel ísť do ďalšieho baru na zakončovačku. No celá sobota bola čo sa týkalo pitia zlo. Ale aspoň som vyskúšal a viem. Vrátim sa ja k svojmu vínku, to má aspoň príjemnú chuť a tých chutí je neúrekom na skúšanie. 

V nedeľu ráno aj to vstávanie bolo zlé a celé poobedie som sa dobre necítil a aj hlava ma bolela ako koňa. Čo pravdepodobne vyústilo do večerných problémov (viz. včerajší príspevok).

A teraz si sedím pekne s čajom za kompom, píšem tieto riadky a je mi fajn. Akurát sa chystám na čítanie knihy Kurupira - zlověstné tajemství.

Múdro: Chvíľu je zle, chvíľu dobre, celý život ako na húpačke. A preto nezúfajte a šťastie naďalej hľadajte.

cesta devätnásta

Som nervózny, rozčuluje ma milión drobností, nepochopenie, omielanie tých istých slov neustále dookola. Napätie sa stupňuje až vybuchnem a chŕlim zo seba príval slov, ktoré vedia uškodiť. Tento proces sa opakuje počas posledných rokov vždy po určitom čase. Ako sopka. Ako láva, ktorá čo si razí cestu na povrch. Potom nastáva obdobie kľudu a láva ztuhne. Avšak v hlbinách, pod povrchom, bude pomaly tlak znova narastať. Nepomáha ani jóga. Je to môj očistec na Zemi.

A predsa mi niečo pomáha. Teraz mi pomáha to sem napísať. Podeliť sa a zdielať pocity. Dostavuje sa kľud, pokoj a mier. 

Múdro dňa: Najskôr vravia nedus to v sebe, potom vravia čo kričíš. Nevedia čo chcú, radia a snažia sa pomôcť. Márne. 

cesta osemnásta

Dnes bol deň D. Mal som si ísť pre výsledky ku gastrodoktorovi. Nakoľko bol piatok trinásteho, tak mi nebolo bohvieako. Od hrdinu som mal teda ďaleko. 
V čakárni nás bolo dosť, takže som v kľude prečítal všetky správy vo feedly, teda aspoň tie podstatné. 

Hneď ako som prišiel ma samozrejme prepadlo monstrózne smrkanie z alergie, takže najbližších pätnásť minút som nič inšie nerobil. Ale prišiel som na jednu zaujímavosť. Keď si fúknem do nosa, začne ma štekliť a nabádať na kýchnutie. To by som ale v čakárni nerád robil, lebo moje kýchnutia sú sprevádzané neskutočným súhrnom pohybových a zvukových efektov. Také obrovské hááápčik. Nejako som to nakoniec ukaučoval a nastolil dýchací zen.

Očkom som pokukoval nenápadne po luďoch, že aké podivuhodnosti sedia okolo mňa. Napravo sedel týpek, ktorý bol oblečený celý v modrom. Modré topánky, ponožky, šortky a tričko. Módna polícia hadr. Taký šmolko a ešte naviac sa od neho šírilo nepríjemné teplo, lebo došiel ako posledný, tak som si kúsok odsadol. Napravo sedela dáma, ktorá sa tvárila, že je vysoko nad vecou a rukou, čo mala položenú na operadle nedbanlivo pohupovala v rytme samby. Ďalej za ňou sedeli postarší manželia, na ktorých som dobre nevidel, takže ich neviem posúdiť, ale ticho si niečo stále ševelili, takže mi boli trochu podozriví. Dával som si na nich bacha. Človek nikdy nevie, treba byť vstrehu. 
V zadu sedelo nejaké mladé dievča, ktoré sa tak isto ako ja nenápadne hralo s mobilom a očkom všetko tiež sledovalo. Určite chcelo byť pripravené, keby náhodou niečo...však viete. Inak mala pekné nohy. To som si všimol pri príchode a bachlo mi to do očí hneď. "V sexi tričku postavičku měla ham ham", poznáte tú pesničku.


Keď si všetci popodávali ruku s kľučkou na dverách prišiel konečne rad na mňa. Srdce bilo tam-tamy poplachu. Doktorko ma však hneď na začiatku upokojil, že tam nie je nič hrozné z čoho by som mal skolabovať, tak som sa skľudnil. Verdikt znel jasne: intolerancia na laktózu. Takže keď sa mi niekto bude chcieť pomstiť, môže mi v bare objednať mliečny shake. Zaručene budem naňho dlho myslieť.

Takže mám do budúcna o zábavu postarané. Sledovať v čom sa vyskytuje laktóza a mliečny cukor a mal by som byť potom v pohode. A o tom to je. Stále sa niečo deje.

Múdro dňa: Budte vstrehu pokiaľ sa okolo vás vyskytuje viac ako jedno podozrivé idivíduum.

cesta sedemnásta

Teraz zrovna počúvam na Rádio_FM skvelú pesničku od francúzskej speváčky Zaz. Môžem len odporučiť. Živé pesničky s príbehom. Teda aspoň myslím, lebo po francúzsky moc neviem, ale predstavujem si to tak. Veľké slová v ešte väčších príbehoch. No na zamyslenie. Len sa nechať unášať.

Ešte som chcel poznamenať k tomu môjmu minulému článku o piatich tibeťanoch, že to nebude zase také jednoduché, ako som si na začiatku predstavoval. Vec sa má tak, že doteraz som cvičil v jóge, také fyzicky nie moc náročné cviky. No, ehm...a toto je už trochu aj zaberák. Teda zrána určite. A pre človeka, čo mal nedávno rozpárané brucho skalpelom tým duplom. Sú tam cviky na všetky svaly tela, prehvízdne vám to čakry a naplní božskou energiou. Po docvičení ste nabitý ako zajačik Duracell. Je to skrátka skvelý štart do nového dňa. 

Trochu ma v poslednej dobe štve, že namám čas na čítanie. Toľko dobrých kníh čo mi stojí v regáli a smutne na mňa kuká, vždy keď idem okolo. Budem si musieť vstúpiť trochu do svedomia a vyčleniť si aj na ne nejaký ten čas. Ale až keď pokorím tú hlúpu hru Clive Barker`s Undying. Už len záverečného bossa zdolať a mám to. Len je akýsi tuhý, parchant jeden.

Múdro na tento deň: Je vám horko? Nesťažujte si, len si to tak stále pripomínate a bude vám ešte horšie. A ste otravný pre okolie.

cesta šestnásta

Už asi dva týždne si každé ráno, keď cvičím jógu, hovorím, že sa konečne musím naučiť cvičiť päť tibeťanov. Ako ranné cvičenie sú ideálni. Doteraz som cvičil len zopár naučených cvikov, hlavne na chrbticu a na krk. S tibeťanmi to malo spoločné iba veľmi málo.

Ale dnes prišiel ten správny čas. Päť tibeťanov je veľmi stará jógová zostava na stimuláciu základných energetických čakier. Každý cvik sa opakuje dvadsaťjeden krát. Nie samozrejme hneď. Postupne. Najskôr sa začne tri krát, potom päť, sedem atď. Telu to dodá energiu a vitalitu. Lepšie ako red bull. 

Dnešné múdro som si požičal z odkazovanej stránky: Niet väčšej sily, ako je disciplinovanosť. Niet väčšieho priateľa, ako je poznanie. Niet väčšieho nepriateľa, ako je sebectvo. (Ghéranda Samhitá)

cesta pätnásta

Hurá oteplilo sa. A riadne. Teploty vyšľahli z nejakých pätnástich až sedemnástich stupňov rovno na tridsiatky. Šak ako to príroda v poslednej dobe vie. Konečne sa začína zem prehrievať a aj noci budú teplé a prijemné. 

A tu sa začína v obyvateľstve prejavovat tá klasická nespokojnosť zo všetkým a za každých okolností. Je zima, tak nadávame a brbleme, že je hrozná kosa. Je leto, tak nadávame a brbleme na to, že je príliš horko. Skrátka len byť za každých okolností nespokojný a keď nájdeme spoločného brbloša, to je potom ozajstná paráda. Ked mám pravdu povedať, tak mi to riadne lezie na nervy a aj to každému pekne vytmavujem. 

Ja som spokojný. Je teplo a na to som sa celú zimu tešil. Je konečne tak teplo, že môžem celý deň byť len v kraťasoch a tričku. Žiadne trigovice, žiadne drglovanie sa od zimy. Paráda. Som šťastný. A každý kto sa pri mne začne sťažovať na horko, to riadne odo mna vyfasuje. A basta. 

Múdro dňa: Vždy si užívate daný moment a teplotu, lebo za chvíľu sa všetko zmení a objavia sa nový frfloši. 

cesta štrnásta

Dnes bol príjemný deň. Ráno dlho v posteli, vstávanie s úsmevom, experimentovanie pri varení, super nápad časť obedu ugrilovať, následne si ho vychutnávať, pozeranie seriálu "Kto prežije?" a pri tom popíjať skvelú kávu z Jávy a den zakončiť veľkou cenou Kanady v F1. Užívací deň. 

Múdro dňa: Nie výsledok, ale cesta je dôležitá a to platí aj pri relaxovani a užívaní si dňa. 

cesta trinásta

Tak ako sú niektoré dni šedé a nudné, tak sú aj dni plné života a zážitkov. Dnes som robil chodenie. Byť chodec ma baví. Môžem ísť kam len chcem, nie som ničím obmedzený. 

Po skončení v práci som rýchlo do seba hodil pizzu, nahodil sa tak, aby som sa aspoň trochu mohol opáliť a vyrazil na túru. To opálenie je dôležitý bod, lebo vypadám ako sadrový odliatok.

apka Hike & Bike, detail trasy

Plány kam pôjdem boli rôzne a ešte som v tom nemal úplne jasno. Nakoniec som sa rozhodol pre dlhšiu trasu. A veru som si naložil. Ešte nie som moc vytrénovaný a vyrazil som aj dosť skoro, takže pri konci som už necítil nohy, ruky a od únavy som padal dolu hubou.
12,6km je celkom záhul v 30 stupňovom horku. Vyrazil som asi o 13:15 čo som fakt precenil. Bolo ozaj hrozne horko. Ale cieľ bol jasný: opáliť sa do ružova. Domu som prišiel ako losos ružovučký. Takže misia splnená.

Ale inak bolo krásne. Nestretol som ani veľa ľudí. Vtáci poletovali, na nebi sem tam baranček, inak modro.

Cestou som videl asi tri motýle babie očká a jedného takého veľkého ako moja ruka. Fakt bol obrovský. Nádherne okolo mňa poletoval. Som čakal kým si sadne, žeby som ho pre vás odfotil nech mám dôkaz, ale bohužiaľ. 
Potom som išiel popod nejaké stromy a tie začali rozprávať. Normálne sa rozkecali a ako končili, zase zmĺkli. 
Cesta viedla ďalej rovno do dialky. Po chvíli som stretol rogalistov, ako kontrolujú svoje stroje pred vzletom. Nejaký panáčik si opodiaľ púšťal lietadlo na dialkove. No idylka. 
Ako som sa približoval k domovu, tak strmo klesali moje sily. Doma som len odpadol do kresla, načapoval vodu a relaxoval. Sprcha na to bola ako čerešnička na torte. 
Následne káva, vyložené nohy a spokojnosť s mojím dnešným výkonom. Nabudúce už trochu jemnejšie.

Múdro dňa: Keď viete kde máte svoje hranice, ste za vodou a prežijete.

A ešte zopár obrázkov:

hranica Myjavy

hviezdička

vlny obilia

bublinky z asfaltu - dôkaz, že bolo veľmi, veľmi horúco

cesta dvanásta

Keď ste večer unavení a nechce sa vám už ani len tým prstíkom pohnúť, je čas na kávu. A samozrejme čukoládu. Je to potrava pre dušu i telo.

Múdro dňa: Keď vás zbytočne naháňajú hore dole, budte radi. Budete mať super kondičku a trochu sa opálite.

cesta jedenásta

Dnes som zaevidoval nové slovo Caligynephobia? Je to strach z krásnych žien. Keďže pojem krásna žena je dosť individuálny, tak v podstate nikto nevie, čoho, alebo lepšie povedané koho sa báť. Je to dosť zvláštna situácia, lebo v podstate ide o xenophóbiu a nie o caligynephobiu. Takže dané slovo nemôže vôbec existovať a napriek tomu je.

Asi už niekto našiel TÚ ženu, ktorá sa páči každému bez rozdielu pohlavia, rasy, veku či národnosti. Páni, to musí byť kus. Si len predstavte, že ju vyvediete na prechádzku von a všetci, ale úplne všetci budú môcť na nej oči nechať. Vám ju vykukajú a nebudete mať nič.

Takže dnešné múdro znie: Ak máte TÚ pravú, strážte si ju ako oko v hlave, lebo vám ju niekto vykuká.

cesta desiata

Múdro dňa: Keď neviete čo si o prežitom dni vlastne myslieť a stále váhate s jeho hodnotením, majte trpezlivosť. Ten vrcholný okamžik ešte len čaká na svoj správny moment.

U mňa prišiel až cestou z práce domov. Nemám to ktovieako ďaleko, takže na kúzelné momenty je táto cesta dosť skúpa, ale dnes to bolo iné. Ako som prešiel cez most a pomalým, vláčnym krokom som sa blížil k domovu, začal som vnímať okolitú scenériu a atmosféru.
Nebo bolo modré, sem tam obláčik, vietor nefúkal, slnko ešte príjemne hrialo na chrbát. Okolo mňa sa klenula zeleň, z ktorej spievali vtáci svoje ódy na radosť. Bolo príjemne. Krok som spomalil na toľko, aby si ľudia nemysleli, že som retardovaný. Naťahoval som to tak dlho ako sa len dalo. 
Potom zazvonili kľúče v zámke na dverách a sen sa rozplynul. Na ďalší si počkám do zajtra, iste ho stretnem. Viem, že tam niekde na mňa čaká.

cesta deviata

Cestou z práce som rozmýšľal, čo som dnes zažil také super, čo by som sem pleskol a ohúril vás tým. Nič ma nenapadalo. Deň ako každý iný, trochu šedastý a tuctový. Nebudem vás zaťažovať s tým čo sme v práci riešili. Možno len spomenúť zopár ľudí, vďaka ktorým bol dnešný deň o trošku slniečkový a ľahší. 

Trochu chmár som striasol doma jógou a pomaly sa začal presúvať po večeri k babke, ktorú chodím pomáhať mojej mame opatrovať. A tam som zažil tú chvíľku dennej radosti. Ako viete dnes bola zima všade kde sa v bytoch a vnútorných priestoroch pohnete. Skrátka neprehriate baráky od slnka a kúrenie už vypnuté. U babky som si zapol elektrický sporák, dve platničky a natočil sa k nim chrbom. A pomaly som si priadol. Fantázia. Po celom uzimenom dni. Naprostá extáza. 

A preto múdro: Keď je ti mdlo a úzko, zahrej sa na duši hoc aj elektrickým spotrebičom, bude ti rezko. 

cesta ôsma

Včera podvečer som si pozrel snímok Všemocný. Film to bol parádny, ako po príbehovej stránke, tak aj po stránke spracovania. U mňa si na čsfd vyslúžil päť hviezdičiek. To som ale netušil, že ma tak zasiahne. Celú noc som žil v nočnej more vytvorenej zrýchlenými obrazmi z tohto filmu. Občas sa snový svet strhol na inú cestu, len aby sa vzápätí znova vnoril do sveta NZT. Takto to šlo celú noc. Zdalo sa mi, že som stále pri vedomí a vôbec nespím. Ale napodiv som sa ráno cítil vyspaný a čulý. Ešteže tak.

Dnes bol pre mňa deň návratu do práce. Po dvoch mesiacoch bolestí, trápenia a behania po nemocnici som konečne išiel medzi "normálnych" ľudí. Do sveta bežných starostí a problémov. Celý deň som mal skvelý pocit z návratu, občas narušovaný zaliehaním v ušiach. Trpím tým každoročne, ale po operácii sa mi to dosť zhoršilo. To sa len tak s niekým rozprávate, zrazu PUK a na jedno ucho počujete akoby cez hladinu vody a keď rozprávate, tak sa tak divno na dvakrát počujete. A na ušnom si so mnou nevedia rady. No super. Tak sa aspoň môžem hrať na podvodníka a plávať životom akoby pod vodou. Žbluňk.

Múdro dňa? Keď je celý deň rozporuplný, tak si ho večer vylepšite. Čierny čaj, Apple keynote a na záver dobrá kniha. Dobrú noc.

cesta siedma

Predstavte si dvere. Vchodové dvere do bytu. Za nimi sú ďalšie dvere, do kúpeľne. Obidvoje dvere sú zatvorené. Vzdialenosť medzi nimi je jeden a pol metra. V chodbe je tma.

Dvere sú otočené smerom na západ. Je nedeľa prvého júna dvetisícštrnásť osemnásť hodín pätnásť minút. Slnko sa na svojej púti po oblohe blíži pomaly k horizontu. Práve v tento moment je v jednej rovine s panoramatickým kukátkom na dverách. Ich stretnutie vytvorilo na dverách do kúpeľne malé dúhové kolečko. Malé súkromné slniečko. Beriem ho na prst a kochám sa ním. Mení svoju intenzitu, plápolá, mihoce sa. Pulzuje akoby bolo živé. Je nádherné.

Dnešné múdro: Keď je deň úplne fádny a šedivý, musíte tú drobnú chvíľku potešenia hľadať s lupou. 

cesta šiesta

Dnes som musel robiť moju najneobľúbenejšiu činnosť na svete. Nakupovanie oblečenia. Je to pre mňa asi najstresujúcejšia vec akú poznám. Keď prídem do takého obchodu, tak som stratený. A to doslova. Preto, v záujme zachovania mojej príčetnosti čo najdlhšie, chodím do týchto obchodov v sprievode inej osoby.
Máme zadaný cieľ nákupu. Rifle. Po príchode sa snažím držať za mojím sentinelom v čo najkratšom možnom odstupe a slepo ho následujem. Decentne sa vyhýbam iným kupujúcim, aby som nenarušil v tých úzkych čínskych regálouličkách ich osobný priestor. Robím to po vzore, čo nemáš rád ty, nerob druhým. 
Sú dve možnosti. A to, že cieľ nákupu nájdeme sami, alebo si vypýtame nápovedu. Tá je za jedného bludišťáka. Potrebovali sme ju.
Keďže som po chorobe schudol desať kilo a vypadám ako chodiaca reklama na príspevok do Afriky pre Unicef, tak bol celkom problém nájsť cielený tovar. Po prehrabaní sa haldou tovaru a výdatnej pomoci miestneho známeho vietnamca, ktorý je paradoxne zamestaný v čínskom obchode, sme zopár kúskov našli.
Dal som sa ich skúšať. Polovička mi samozrejme bola veľká a keď som si ich obliekol, zapol a pustil, tak sa mi ladne zosunuli ku kotníkom. No fasa. Našťastie boli medzi nimi aj vhodné kúsky na laty ako som ja. Držali na mne ako prilepené. 
Víťazoslávne sme sa presunuli k pultu, kde to pani namarkovala a šupla nám to do kúlovej zelenej tašky. Misia splnená. Dúfam, že mám na ďalší rok pokoj.

Múdro na záver: V stresových situáciach majte vždy pri sebe človeka, na ktorého sa môžete spoľahnúť. V najhoršom mu budete kryt chrbát, keď bude stáť v čelnej línii on. 

cesta piata

Sú dni, keď je počasie proti vám. Môžte sa aj na hlavu postaviť, skrátka sa nerozbehnete ani za nič. Akoby ste mali mentálny blok, čo vám bráni niečo rozumné podniknúť. 

A to je práve čas na drobné radosti. Keď už sa nedá plávať proti prúdu, tak si treba tú melanchóliu vychutnať do dna. Vytiahol som novú knihu na čítanie. Kurupira - je to cestopis k stolovej hore na pomedzí Brazílie a Venezuely. Tajomstavmi a mýtmi opradený skalný masív uprostred džungle. Nikdy som cestopis nečítal, tak som zvedavý ako ma to chytí. 

Ďalšou fázou bolo načatie horkej 70% čokolády z južnej ameriky. Aké náhodné spojenie, až teraz som si to všimol. Je to znamenie, že tú knihu som si vybral na čítanie v správny čas, to ma teší. Milujem drobné znamenia osudu. Pekne vás vedú životom, keď si ich začnete všímať.
A k čokoláde samozrejme patrí káva. S kávou sa mi určite podarí aspoň navečer trochu pookriať.

Heslo melancholického dňa je: robte si drobné radosti, pohladia trápenú dušu.

cesta štvrtá

V poslednom čase je nemocnica moje druhé najobľúbenejšie miesto. Dá sa tam ľahko stratiť v dave, vypočuť si problémy ľudí, ich zážitky, ale aj notorických sťažovateľov na všetko. Taký sťažovateľ to nemá jednoduché, ako by ste si naivne mysleli. Dôležité je nájsť na každej veci to negatívne a otravovať tým život druhým. Vec zložito komplikovaná. Vrchol tohto snaženia je, keď narazíte na spolusťažovateľa a zosílite tak svoje schopnosti dvojnásobne. 

Ale o čom som chcel hlavne napísať. Dnes som bol na hadici. Presne na ezofagogastroduodenoskopii ak ste hnidopich a puntičkár. Grandiózny zážitok. Prvé je pokec o vašich problémoch a starostiach. Môžete sa posťažovať. Následuje oznámenie o tom, že teda ideme na vec. Decentne som si zhodil bundu, odložil kšiltofku a hrdo odkráčal do mučiacej miestnosti. Tam si ma položili na bok, pod hlavu som dostal slintátko a kázali mi zakusnúť do náustka.
Oj, skoro by som zabudol. Pred uľahnutím dostanete zopár strekov kúzelného lektvaru do krku. Po ňom prestanete ovládať svoje hrdlo a ste úplne v moci gastro šamana. 
Takže keď už som teda ležal a mal v zuboch tú rúrku, tak to do mňa začali súkať. Najprv mi kázali prehltnúť, aby tam tú vec dostali a potom mi hltať zakázali a povedali mi, že môžem voľne sliniť do slinítka. Tak som sa teda zameral na to slinenie, aby som im urobil radosť, že jako spolupracujem. Následne som sa zameral na dýchanie, aby som odviedol myseľ od krutosti na mne páchanej. Jóga sa aj tu dala krásne zúžitkovať. Ale "očkom" som to aj tak sledoval. Viac menej som nič mimoriadne necítil. Až keď došli do čriev som pocítil odpor a trenie, čo nebolo moc príjemné. Po ceste sa doktorko asi už dosť napozeral, lebo zahlásil, že teraz je čas na vzorky. Cítil som ako zo mňa niečo utrhol, nič strašné, ani bolestivé a začala cesta naspäť. Vyššie znova niečo zo mňa asi zobral, lebo sa tam akosi dlho vrtil. To už som začínal simulovať vracanie, tak ma začali ukľudňovať, že už to dlho nepotrvá.
A fakt, za chvíľu to zo mňa vytiahli. Trochu som sa cítil ako vo filme Priepasť, lebo som sa totálne vyslinil do slinítka a to mi pripomenulo ten sliz, ktorý dýchali vo veľkej hĺbke, aby im neroztrhlo plúca. Potom som si ešte spomenul na jednu asociáciu.

Alien

Keď som zišiel z lehátka a už nie tak hrdo nasledoval gastro šamana do jeho hlavného vigvamu, bol som fakt rád, že už to mám za sebou. Nasledovalo oznámenie o výsledkoch sondáže a že vzorky pôjdu do labáku a za týždeň budeme vedieť výsledok. Tak sa už neviem dočkať toho, že čo mi vlastne je. Dúfam, že niečo nájdu a môj problém dostane nálepku a ja budem konečne vedieť na čom som. 

Rada na záver: Keď sa budete báť, tak sa nič nedozviete. Hrdinom patrí svet. A ten dnešný mi ležal pri nohách, keď som potom pil vo vestibule hnusnú kávu z kelímku. 

cesta tretia

Dnešný celý deň je taký snový. Zastretý hmlou myšlienok. Ráno som sa zobudil skoro, lebo som mal ísť k zubárke na 8:30, takže som vstával o 6:00. Mám skrátka dlhý rozbeh s množstvom menších či väčších rituálov. So zbytkami snov v hlave minula cesta do nemocnice. Zubárka ma po menšom čakaní zobrala. Musel som počkať, lebo mala nejaký súrny prípad zlomeného zuba.

Cestou naspäť už sa moje myšlienky kotúľali iným smerom, smerom k práci a mojej dlhej VPN a tie ma doprevádzali s malými prestávkami celý deň. 
Tento tok som sa snažil občas prerušiť. Raz mi pomoholi sociálne siete, potom zase hra. 

To vám musím povedať. V hre Clive Barker's Undying som sprvil od včera veľký pokrok. Od hnusnej upírej čubky, som sa dostal cez zátoku pirátov, zopár ďalších nemŕtvych až do magickej veže. Od tiaľ som bol teleportovaný do temnej dimenzie. Teraz sa snažím pozháňať staroveké artefaky, aby som otvoril ďalší portál. No prča. Ide mi to teraz ako po masle. Mám z toho dobrý pocit. Grande finále sa blíži.

Neskoro popoludní som si ešte zacvičil zopár cvikov jógy, uvolnil myseľ, prečistil sa a na záver som si strihol krátku meditáciu. Po tomto cvičení sa cítim skvelo. Ako na duši, tak na tele. Je to tak povznášajúci pocit, ktorý nemá v mojom slovníku prirovnanie. To treba zažiť. 

Mal by som to nejako aj zhrnúť, čo? Takže: Sú skrátka veci a situácie, ktoré neovplyvníme hneď a zaraz, niečo chce skrátka čas. Osud vám potom ponúkne znenazdania novú šancu, len ju uchopiť. Niet sa čoho obávať. Je to život.

cesta druhá

Poznáte to, že sa má človek tešiť z maličkostí, lebo tie sú všade, zadarmo a pre každého dostupné. Tak ma napadlo aké to maličkosti, čo zahriali pri srdci, som dnes stretol. 

- Ako prvé to bola teplá voda, čo mi stekala po hlave vo vani. Tie pomalé teplé pramienky, ktoré si chaoticky vyberajú dráhy svojej cesty.
- Prvý dúšok horúcej kávy na perách, pomaly stekajúci dolu hrdlom a zahrievajúci vaše telo.
- Mail od blízkych / vzdialených.
- Keď vykuklo slnko spoza mrakov a jeho lúče preťali miestnosť.
- Vôňa novo rozbaleného komixu a ďalší príbeh z marvelovského vesmíru.
- Chuť mäsa s provensálskym korením. Milujem ho. 
- Poobedná pohoda pri písaní tohto článku s hudbou na pozadí.
- Letná búrka za oknami.
- Vôňa po daždi.
- Skvelý pocit na duši po docvičení jógy.
- Pomaly sa roztápajúca tabulka horkej čokolády na jazyku.

Ani si neuvedomujeme koľko drobností tu okolo nás je, čo vedia potešiť. Prežívame ich automaticky, bez zastavenia, uvedomenia si ich. Preto dnešná rada znie: Užívajte si drobnosti, uvedomujte si ich a oni vám na oplátku vylepšia a prežiaria deň.

cesta prvá

Ráno začalo nenápadne. Kedže som stále VPN (v práci nemohúci), tak vstávam vtedy, keď ma biohodiny zobudia. Dnes nie. Dnes som si nastavil budík, lebo som mal plán, využiť dnešok čo najviac a pripraviť sa na finálny boj. Boj, ktorý som včera márne zvádzal a veľa krát potupne prehral.

Základ sú samozrejme výdatné raňajky. Dva rožky, Rama, suchý salám s menom pôvodu a redkvička. Celé to zaliať kávou a pohárom vody. Raňajšiu pohodu som využil na prečítanie feedly. V znamení dobrých sociálnych mravov sa samozrejme musím zmieniť, že som to čítal na štýlovom tablete od Applu, koniec reklamy. Nakusnuté jabĺčko mám rád. Nesklame a rýchlo ma naučilo utrácať moje ťažko zarobené peniažky za software a hudbu, čo som dovtedy poctivo pirátil kde sa dalo.

Po raňajkách a rýchlej chlapskej hygiene som vyštartoval na prechádzku. Zapal som gps na mobile a spustil apku, ktorá ma sleduje a zaznamenáva také to všetko kde sa pohnem a potom to celé vyhodí do roztomilých grafov a množstva čísiel. Mám z toho potom väčšiu radosť, lebo len tak sa ponevierať vie každý, ale vedecky sa prechádzať vedia len profíci, nie?

Dnes to bolo necelých 5 km po okolí. Prešiel som sa po ulici kde majú domy tí, ktorí vedia v tomto svete zarábať peniaze, alebo byť len v správnej chvíli na správnom mieste so správnymi ľudmi. Pokochal som sa na tom, na čo nebudem mať, zhodnotil, že niektorí síce barák majú pekný, ale postarať sa oň nevedia. Nadýchal sa čerstvého vzduchu a zamieril dom. Ako profík chodec som svoje dáta následne aploudol na servr a sprchol som sa.

Po obede a krátkom relaxe, som si rozčítal a následne počas dňa dočítal ďalší super diel Ultimátneho komixového kompletu tentoraz príbeh o X-menoch. Počas čítania som vycítil TEN správny moment. Nadišiel čas Čé. Zhlboka som sa nadýchol a ešte dlhšie vydýchol (veď jóga). Upil som si kávy a vykročil smerom k Amadeovi. Tak familiárne oslovujem môj notebook. Letmý pohľad na plochu zacielil na ikonu Clive Barker's Undying. Dvojklik ma uviedol späť do podzemnej sály, kde na mňa čakala ona. Upírka s nohami zvieraťa odená do bieleho ako nevesta. Tvár mala krvavú a vrieskala tak, že mi z toho krv tuhla v žilách. Včerajší neúspech som mal pred očami. Ale dnes nie. Dnes sa nedám len tak ľahko. Zbehla dolu schodmi a vrhla sa na mňa. Kúzlami som ju omámil a posvätnou kosou švihol vo vzduchu. Krv cákala na všetky strany, čo ju rozpálilo do biela. To už som vedel, že je veľmi zle. Posilnil som svoju vitalitu a strategicky ustúpil zo sálu. Tá čubka po mne vyštartovala, ale teraz nečakala moju úskočnosť. Ďalší švih kosou a úskok dozadu a potom ďaší švih zozadu. Zapotácala sa. Vycítil som, že nadišla moja chvíľa. Pristúpil som k nej a spohŕdaním vpísaným do tváre som posledný krát švihol posvätnou kosou. Jej hlava opísala nádherný oblúk, zanechávajúc za sebou červený chvost kvapiek krvi. Bolo po nej. Vzal som jej hlavu a po kamenných schodoch vystúpal z podzemia. Cestou ma preklínala a chrlila na mňa slová diabolskou rečou, ktorej som nerozumel. Nie nebola to angličtina. Na konci schodov som sa ocitol nad útesom. Pri kraji horel oheň. Slová chrliacu hlavu som doň pichol. Horela pekne a dolu padala efektne. Zbohom upíria čubka.

Zbytok dňa už prebiehal pokojne. Čo povedať na záver? Snáď len toľko: Keď sa vám nedarí a idete sa z problému zblázniť, odložte ho. Na hodinu, na deň, na týždeň, na koľko uznáte za vhodné. Keď sa k problému potom vrátite, väčšinou ho vylúštite alebo zdoláte na prvú šupu.