Clive Barker's Undying

horrorová FPS o starom prekliatí jednej rodiny.

Hra ma pohltila ako dejom, aj keď nie je bohvieakým, tak hlavne atmosférou. Nie žeby tu boli nejaké veľké ľakačky, ale hudba v niektorých častiach bola veľmi podmanivá a skvelo podfarbovala dianie. Celá hra mala spád, akurát som sa u niektorých koncových bossoch na chvíľu zasekol, ale to tak má byť. Najviac sa mi páčilo, že na každého platila iná taktika a to kľudne aj zbraňou, čo máte od začiatku. Nebolo to klasické upgradeovanie arzenálu. Museli ste skúšať ako na toho či toho zaútočiť a čím. Poprípade akou kombináciou zbraní a kúziel.
Spracovanie zodpovedá dobe, v ktorej bola hra pustená na trh. Nemám čo dodať. Nejaké závažné chyby v engine som nenašiel. Možno skôr chyba UI postáv, kedy stačilo nájsť správne postavenie, tzv mŕtvy bod a boli ste pred neprieteľom neviditeľný a mohli páliť ostošesť.
Hra mi vydržala niekoľko týždňov večerného hrania. Som dosť dôsledný v preskúmavaní herného sveta, tak to berte s rezervou. Rýchlici to prejdú oveľa skôr.

Herná mašina: ASUS X75VC
6/10

14. júna 2014

cesta sedemnásta

Teraz zrovna počúvam na Rádio_FM skvelú pesničku od francúzskej speváčky Zaz. Môžem len odporučiť. Živé pesničky s príbehom. Teda aspoň myslím, lebo po francúzsky moc neviem, ale predstavujem si to tak. Veľké slová v ešte väčších príbehoch. No na zamyslenie. Len sa nechať unášať.

Ešte som chcel poznamenať k tomu môjmu minulému článku o piatich tibeťanoch, že to nebude zase také jednoduché, ako som si na začiatku predstavoval. Vec sa má tak, že doteraz som cvičil v jóge, také fyzicky nie moc náročné cviky. No, ehm...a toto je už trochu aj zaberák. Teda zrána určite. A pre človeka, čo mal nedávno rozpárané brucho skalpelom tým duplom. Sú tam cviky na všetky svaly tela, prehvízdne vám to čakry a naplní božskou energiou. Po docvičení ste nabitý ako zajačik Duracell. Je to skrátka skvelý štart do nového dňa. 

Trochu ma v poslednej dobe štve, že namám čas na čítanie. Toľko dobrých kníh čo mi stojí v regáli a smutne na mňa kuká, vždy keď idem okolo. Budem si musieť vstúpiť trochu do svedomia a vyčleniť si aj na ne nejaký ten čas. Ale až keď pokorím tú hlúpu hru Clive Barker`s Undying. Už len záverečného bossa zdolať a mám to. Len je akýsi tuhý, parchant jeden.

Múdro na tento deň: Je vám horko? Nesťažujte si, len si to tak stále pripomínate a bude vám ešte horšie. A ste otravný pre okolie.

cesta tretia

Dnešný celý deň je taký snový. Zastretý hmlou myšlienok. Ráno som sa zobudil skoro, lebo som mal ísť k zubárke na 8:30, takže som vstával o 6:00. Mám skrátka dlhý rozbeh s množstvom menších či väčších rituálov. So zbytkami snov v hlave minula cesta do nemocnice. Zubárka ma po menšom čakaní zobrala. Musel som počkať, lebo mala nejaký súrny prípad zlomeného zuba.

Cestou naspäť už sa moje myšlienky kotúľali iným smerom, smerom k práci a mojej dlhej VPN a tie ma doprevádzali s malými prestávkami celý deň. 
Tento tok som sa snažil občas prerušiť. Raz mi pomoholi sociálne siete, potom zase hra. 

To vám musím povedať. V hre Clive Barker's Undying som sprvil od včera veľký pokrok. Od hnusnej upírej čubky, som sa dostal cez zátoku pirátov, zopár ďalších nemŕtvych až do magickej veže. Od tiaľ som bol teleportovaný do temnej dimenzie. Teraz sa snažím pozháňať staroveké artefaky, aby som otvoril ďalší portál. No prča. Ide mi to teraz ako po masle. Mám z toho dobrý pocit. Grande finále sa blíži.

Neskoro popoludní som si ešte zacvičil zopár cvikov jógy, uvolnil myseľ, prečistil sa a na záver som si strihol krátku meditáciu. Po tomto cvičení sa cítim skvelo. Ako na duši, tak na tele. Je to tak povznášajúci pocit, ktorý nemá v mojom slovníku prirovnanie. To treba zažiť. 

Mal by som to nejako aj zhrnúť, čo? Takže: Sú skrátka veci a situácie, ktoré neovplyvníme hneď a zaraz, niečo chce skrátka čas. Osud vám potom ponúkne znenazdania novú šancu, len ju uchopiť. Niet sa čoho obávať. Je to život.

cesta prvá

Ráno začalo nenápadne. Kedže som stále VPN (v práci nemohúci), tak vstávam vtedy, keď ma biohodiny zobudia. Dnes nie. Dnes som si nastavil budík, lebo som mal plán, využiť dnešok čo najviac a pripraviť sa na finálny boj. Boj, ktorý som včera márne zvádzal a veľa krát potupne prehral.

Základ sú samozrejme výdatné raňajky. Dva rožky, Rama, suchý salám s menom pôvodu a redkvička. Celé to zaliať kávou a pohárom vody. Raňajšiu pohodu som využil na prečítanie feedly. V znamení dobrých sociálnych mravov sa samozrejme musím zmieniť, že som to čítal na štýlovom tablete od Applu, koniec reklamy. Nakusnuté jabĺčko mám rád. Nesklame a rýchlo ma naučilo utrácať moje ťažko zarobené peniažky za software a hudbu, čo som dovtedy poctivo pirátil kde sa dalo.

Po raňajkách a rýchlej chlapskej hygiene som vyštartoval na prechádzku. Zapal som gps na mobile a spustil apku, ktorá ma sleduje a zaznamenáva také to všetko kde sa pohnem a potom to celé vyhodí do roztomilých grafov a množstva čísiel. Mám z toho potom väčšiu radosť, lebo len tak sa ponevierať vie každý, ale vedecky sa prechádzať vedia len profíci, nie?

Dnes to bolo necelých 5 km po okolí. Prešiel som sa po ulici kde majú domy tí, ktorí vedia v tomto svete zarábať peniaze, alebo byť len v správnej chvíli na správnom mieste so správnymi ľudmi. Pokochal som sa na tom, na čo nebudem mať, zhodnotil, že niektorí síce barák majú pekný, ale postarať sa oň nevedia. Nadýchal sa čerstvého vzduchu a zamieril dom. Ako profík chodec som svoje dáta následne aploudol na servr a sprchol som sa.

Po obede a krátkom relaxe, som si rozčítal a následne počas dňa dočítal ďalší super diel Ultimátneho komixového kompletu tentoraz príbeh o X-menoch. Počas čítania som vycítil TEN správny moment. Nadišiel čas Čé. Zhlboka som sa nadýchol a ešte dlhšie vydýchol (veď jóga). Upil som si kávy a vykročil smerom k Amadeovi. Tak familiárne oslovujem môj notebook. Letmý pohľad na plochu zacielil na ikonu Clive Barker's Undying. Dvojklik ma uviedol späť do podzemnej sály, kde na mňa čakala ona. Upírka s nohami zvieraťa odená do bieleho ako nevesta. Tvár mala krvavú a vrieskala tak, že mi z toho krv tuhla v žilách. Včerajší neúspech som mal pred očami. Ale dnes nie. Dnes sa nedám len tak ľahko. Zbehla dolu schodmi a vrhla sa na mňa. Kúzlami som ju omámil a posvätnou kosou švihol vo vzduchu. Krv cákala na všetky strany, čo ju rozpálilo do biela. To už som vedel, že je veľmi zle. Posilnil som svoju vitalitu a strategicky ustúpil zo sálu. Tá čubka po mne vyštartovala, ale teraz nečakala moju úskočnosť. Ďalší švih kosou a úskok dozadu a potom ďaší švih zozadu. Zapotácala sa. Vycítil som, že nadišla moja chvíľa. Pristúpil som k nej a spohŕdaním vpísaným do tváre som posledný krát švihol posvätnou kosou. Jej hlava opísala nádherný oblúk, zanechávajúc za sebou červený chvost kvapiek krvi. Bolo po nej. Vzal som jej hlavu a po kamenných schodoch vystúpal z podzemia. Cestou ma preklínala a chrlila na mňa slová diabolskou rečou, ktorej som nerozumel. Nie nebola to angličtina. Na konci schodov som sa ocitol nad útesom. Pri kraji horel oheň. Slová chrliacu hlavu som doň pichol. Horela pekne a dolu padala efektne. Zbohom upíria čubka.

Zbytok dňa už prebiehal pokojne. Čo povedať na záver? Snáď len toľko: Keď sa vám nedarí a idete sa z problému zblázniť, odložte ho. Na hodinu, na deň, na týždeň, na koľko uznáte za vhodné. Keď sa k problému potom vrátite, väčšinou ho vylúštite alebo zdoláte na prvú šupu.