pondelok 26. mája 2014

cesta prvá

Ráno začalo nenápadne. Kedže som stále VPN (v práci nemohúci), tak vstávam vtedy, keď ma biohodiny zobudia. Dnes nie. Dnes som si nastavil budík, lebo som mal plán, využiť dnešok čo najviac a pripraviť sa na finálny boj. Boj, ktorý som včera márne zvádzal a veľa krát potupne prehral.

Základ sú samozrejme výdatné raňajky. Dva rožky, Rama, suchý salám s menom pôvodu a redkvička. Celé to zaliať kávou a pohárom vody. Raňajšiu pohodu som využil na prečítanie feedly. V znamení dobrých sociálnych mravov sa samozrejme musím zmieniť, že som to čítal na štýlovom tablete od Applu, koniec reklamy. Nakusnuté jabĺčko mám rád. Nesklame a rýchlo ma naučilo utrácať moje ťažko zarobené peniažky za software a hudbu, čo som dovtedy poctivo pirátil kde sa dalo.

Po raňajkách a rýchlej chlapskej hygiene som vyštartoval na prechádzku. Zapal som gps na mobile a spustil apku, ktorá ma sleduje a zaznamenáva také to všetko kde sa pohnem a potom to celé vyhodí do roztomilých grafov a množstva čísiel. Mám z toho potom väčšiu radosť, lebo len tak sa ponevierať vie každý, ale vedecky sa prechádzať vedia len profíci, nie?
Dnes to bolo necelých 5 km po okolí. Prešiel som sa po ulici kde majú domy tí, ktorí vedia v tomto svete zarábať peniaze, alebo byť len v správnej chvíli na správnom mieste so správnymi ľudmi. Pokochal som sa na tom, na čo nebudem mať, zhodnotil, že niektorí síce barák majú pekný, ale postarať sa oň nevedia. Nadýchal sa čerstvého vzduchu a zamieril dom. Ako profík chodec som svoje dáta následne aploudol na servr a sprchol som sa.

Po obede a krátkom relaxe, som si rozčítal a následne počas dňa dočítal ďalší super diel Ultimátneho komixového kompletu tentoraz príbeh o X-menoch. Počas čítania som vycítil TEN správny moment. Nadišiel čas Čé. Zhlboka som sa nadýchol a ešte dlhšie vydýchol (veď jóga). Upil som si kávy a vykročil smerom k Amadeovi. Tak familiárne oslovujem môj notebook. Letmý pohľad na plochu zacielil na ikonu Clive Barker's Undying. Dvojklik ma uviedol späť do podzemnej sály, kde na mňa čakala ona. Upírka s nohami zvieraťa odená do bieleho ako nevesta. Tvár mala krvavú a vrieskala tak, že mi z toho krv tuhla v žilách. Včerajší neúspech som mal pred očami. Ale dnes nie. Dnes sa nedám len tak ľahko. Zbehla dolu schodmi a vrhla sa na mňa. Kúzlami som ju omámil a posvätnou kosou švihol vo vzduchu. Krv cákala na všetky strany, čo ju rozpálilo do biela. To už som vedel, že je veľmi zle. Posilnil som svoju vitalitu a strategicky ustúpil zo sálu. Tá čubka po mne vyštartovala, ale teraz nečakala moju úskočnosť. Ďalší švih kosou a úskok dozadu a potom ďaší švih zozadu. Zapotácala sa. Vycítil som, že nadišla moja chvíľa. Pristúpil som k nej a spohŕdaním vpísaným do tváre som posledný krát švihol posvätnou kosou. Jej hlava opísala nádherný oblúk, zanechávajúc za sebou červený chvost kvapiek krvi. Bolo po nej. Vzal som jej hlavu a po kamenných schodoch vystúpal z podzemia. Cestou ma preklínala a chrlila na mňa slová diabolskou rečou, ktorej som nerozumel. Nie nebola to angličtina. Na konci schodov som sa ocitol nad útesom. Pri kraji horel oheň. Slová chrliacu hlavu som doň pichol. Horela pekne a dolu padala efektne. Zbohom upíria čubka.

Zbytok dňa už prebiehal pokojne. Čo povedať na záver? Snáď len toľko: Keď sa vám nedarí a idete sa z problému zblázniť, odložte ho. Na hodinu, na deň, na týždeň, na koľko uznáte za vhodné. Keď sa k problému potom vrátite, väčšinou ho vylúštite alebo zdoláte na prvú šupu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára