sobota 31. mája 2014

cesta šiesta

Dnes som musel robiť moju najneobľúbenejšiu činnosť na svete. Nakupovanie oblečenia. Je to pre mňa asi najstresujúcejšia vec akú poznám. Keď prídem do takého obchodu, tak som stratený. A to doslova. Preto, v záujme zachovania mojej príčetnosti čo najdlhšie, chodím do týchto obchodov v sprievode inej osoby.
Máme zadaný cieľ nákupu. Rifle. Po príchode sa snažím držať za mojím sentinelom v čo najkratšom možnom odstupe a slepo ho následujem. Decentne sa vyhýbam iným kupujúcim, aby som nenarušil v tých úzkych čínskych regálouličkách ich osobný priestor. Robím to po vzore, čo nemáš rád ty, nerob druhým. 
Sú dve možnosti. A to, že cieľ nákupu nájdeme sami, alebo si vypýtame nápovedu. Tá je za jedného bludišťáka. Potrebovali sme ju.
Keďže som po chorobe schudol desať kilo a vypadám ako chodiaca reklama na príspevok do Afriky pre Unicef, tak bol celkom problém nájsť cielený tovar. Po prehrabaní sa haldou tovaru a výdatnej pomoci miestneho známeho vietnamca, ktorý je paradoxne zamestaný v čínskom obchode, sme zopár kúskov našli.
Dal som sa ich skúšať. Polovička mi samozrejme bola veľká a keď som si ich obliekol, zapol a pustil, tak sa mi ladne zosunuli ku kotníkom. No fasa. Našťastie boli medzi nimi aj vhodné kúsky na laty ako som ja. Držali na mne ako prilepené. 
Víťazoslávne sme sa presunuli k pultu, kde to pani namarkovala a šupla nám to do kúlovej zelenej tašky. Misia splnená. Dúfam, že mám na ďalší rok pokoj.

Múdro na záver: V stresových situáciach majte vždy pri sebe človeka, na ktorého sa môžete spoľahnúť. V najhoršom mu budete kryt chrbát, keď bude stáť v čelnej línii on. 

piatok 30. mája 2014

cesta piata

Sú dni, keď je počasie proti vám. Môžte sa aj na hlavu postaviť, skrátka sa nerozbehnete ani za nič. Akoby ste mali mentálny blok, čo vám bráni niečo rozumné podniknúť. 

A to je práve čas na drobné radosti. Keď už sa nedá plávať proti prúdu, tak si treba tú melanchóliu vychutnať do dna. Vytiahol som novú knihu na čítanie. Kurupira - je to cestopis k stolovej hore na pomedzí Brazílie a Venezuely. Tajomstavmi a mýtmi opradený skalný masív uprostred džungle. Nikdy som cestopis nečítal, tak som zvedavý ako ma to chytí. 

Ďalšou fázou bolo načatie horkej 70% čokolády z južnej ameriky. Aké náhodné spojenie, až teraz som si to všimol. Je to znamenie, že tú knihu som si vybral na čítanie v správny čas, to ma teší. Milujem drobné znamenia osudu. Pekne vás vedú životom, keď si ich začnete všímať.
A k čokoláde samozrejme patrí káva. S kávou sa mi určite podarí aspoň navečer trochu pookriať.

Heslo melancholického dňa je: robte si drobné radosti, pohladia trápenú dušu.

štvrtok 29. mája 2014

cesta štvrtá

V poslednom čase je nemocnica moje druhé najobľúbenejšie miesto. Dá sa tam ľahko stratiť v dave, vypočuť si problémy ľudí, ich zážitky, ale aj notorických sťažovateľov na všetko. Taký sťažovateľ to nemá jednoduché, ako by ste si naivne mysleli. Dôležité je nájsť na každej veci to negatívne a otravovať tým život druhým. Vec zložito komplikovaná. Vrchol tohto snaženia je, keď narazíte na spolusťažovateľa a zosílite tak svoje schopnosti dvojnásobne. 

Ale o čom som chcel hlavne napísať. Dnes som bol na hadici. Presne na ezofagogastroduodenoskopii ak ste hnidopich a puntičkár. Grandiózny zážitok. Prvé je pokec o vašich problémoch a starostiach. Môžete sa posťažovať. Následuje oznámenie o tom, že teda ideme na vec. Decentne som si zhodil bundu, odložil kšiltofku a hrdo odkráčal do mučiacej miestnosti. Tam si ma položili na bok, pod hlavu som dostal slintátko a kázali mi zakusnúť do náustka.
Oj, skoro by som zabudol. Pred uľahnutím dostanete zopár strekov kúzelného lektvaru do krku. Po ňom prestanete ovládať svoje hrdlo a ste úplne v moci gastro šamana. 
Takže keď už som teda ležal a mal v zuboch tú rúrku, tak to do mňa začali súkať. Najprv mi kázali prehltnúť, aby tam tú vec dostali a potom mi hltať zakázali a povedali mi, že môžem voľne sliniť do slinítka. Tak som sa teda zameral na to slinenie, aby som im urobil radosť, že jako spolupracujem. Následne som sa zameral na dýchanie, aby som odviedol myseľ od krutosti na mne páchanej. Jóga sa aj tu dala krásne zúžitkovať. Ale "očkom" som to aj tak sledoval. Viac menej som nič mimoriadne necítil. Až keď došli do čriev som pocítil odpor a trenie, čo nebolo moc príjemné. Po ceste sa doktorko asi už dosť napozeral, lebo zahlásil, že teraz je čas na vzorky. Cítil som ako zo mňa niečo utrhol, nič strašné, ani bolestivé a začala cesta naspäť. Vyššie znova niečo zo mňa asi zobral, lebo sa tam akosi dlho vrtil. To už som začínal simulovať vracanie, tak ma začali ukľudňovať, že už to dlho nepotrvá.
A fakt, za chvíľu to zo mňa vytiahli. Trochu som sa cítil ako vo filme Priepasť, lebo som sa totálne vyslinil do slinítka a to mi pripomenulo ten sliz, ktorý dýchali vo veľkej hĺbke, aby im neroztrhlo plúca. Potom som si ešte spomenul na jednu asociáciu.
Keď som zišiel z lehátka a už nie tak hrdo nasledoval gastro šamana do jeho hlavného vigvamu, bol som fakt rád, že už to mám za sebou. Nasledovalo oznámenie o výsledkoch sondáže a že vzorky pôjdu do labáku a za týždeň budeme vedieť výsledok. Tak sa už neviem dočkať toho, že čo mi vlastne je. Dúfam, že niečo nájdu a môj problém dostane nálepku a ja budem konečne vedieť na čom som. 

Rada na záver: Keď sa budete báť, tak sa nič nedozviete. Hrdinom patrí svet. A ten dnešný mi ležal pri nohách, keď som potom pil vo vestibule hnusnú kávu z kelímku. 

streda 28. mája 2014

cesta tretia

Dnešný celý deň je taký snový. Zastretý hmlou myšlienok. Ráno som sa zobudil skoro, lebo som mal ísť k zubárke na 8:30, takže som vstával o 6:00. Mám skrátka dlhý rozbeh s množstvom menších či väčších rituálov. So zbytkami snov v hlave minula cesta do nemocnice. Zubárka ma po menšom čakaní zobrala. Musel som počkať, lebo mala nejaký súrny prípad zlomeného zuba.

Cestou naspäť už sa moje myšlienky kotúľali iným smerom, smerom k práci a mojej dlhej VPN a tie ma doprevádzali s malými prestávkami celý deň. 
Tento tok som sa snažil občas prerušiť. Raz mi pomoholi sociálne siete, potom zase hra. 

To vám musím povedať. V hre Clive Barker's Undying som sprvil od včera veľký pokrok. Od hnusnej upírej čubky, som sa dostal cez zátoku pirátov, zopár ďalších nemŕtvych až do magickej veže. Od tiaľ som bol teleportovaný do temnej dimenzie. Teraz sa snažím pozháňať staroveké artefaky, aby som otvoril ďalší portál. No prča. Ide mi to teraz ako po masle. Mám z toho dobrý pocit. Grande finále sa blíži.

Neskoro popoludní som si ešte zacvičil zopár cvikov jógy, uvolnil myseľ, prečistil sa a na záver som si strihol krátku meditáciu. Po tomto cvičení sa cítim skvelo. Ako na duši, tak na tele. Je to tak povznášajúci pocit, ktorý nemá v mojom slovníku prirovnanie. To treba zažiť. 

Mal by som to nejako aj zhrnúť, čo? Takže: Sú skrátka veci a situácie, ktoré neovplyvníme hneď a zaraz, niečo chce skrátka čas. Osud vám potom ponúkne znenazdania novú šancu, len ju uchopiť. Niet sa čoho obávať. Je to život.

utorok 27. mája 2014

cesta druhá

Poznáte to, že sa má človek tešiť z maličkostí, lebo tie sú všade, zadarmo a pre každého dostupné. Tak ma napadlo aké to maličkosti, čo zahriali pri srdci, som dnes stretol. 

- Ako prvé to bola teplá voda, čo mi stekala po hlave vo vani. Tie pomalé teplé pramienky, ktoré si chaoticky vyberajú dráhy svojej cesty.
- Prvý dúšok horúcej kávy na perách, pomaly stekajúci dolu hrdlom a zahrievajúci vaše telo.
- Mail od blízkych / vzdialených.
- Keď vykuklo slnko spoza mrakov a jeho lúče preťali miestnosť.
- Vôňa novo rozbaleného komixu a ďalší príbeh z marvelovského vesmíru.
- Chuť mäsa s provensálskym korením. Milujem ho. 
- Poobedná pohoda pri písaní tohto článku s hudbou na pozadí.
- Letná búrka za oknami.
- Vôňa po daždi.
- Skvelý pocit na duši po docvičení jógy.
- Pomaly sa roztápajúca tabulka horkej čokolády na jazyku.

Ani si neuvedomujeme koľko drobností tu okolo nás je, čo vedia potešiť. Prežívame ich automaticky, bez zastavenia, uvedomenia si ich. Preto dnešná rada znie: Užívajte si drobnosti, uvedomujte si ich a oni vám na oplátku vylepšia a prežiaria deň.

pondelok 26. mája 2014

cesta prvá

Ráno začalo nenápadne. Kedže som stále VPN (v práci nemohúci), tak vstávam vtedy, keď ma biohodiny zobudia. Dnes nie. Dnes som si nastavil budík, lebo som mal plán, využiť dnešok čo najviac a pripraviť sa na finálny boj. Boj, ktorý som včera márne zvádzal a veľa krát potupne prehral.

Základ sú samozrejme výdatné raňajky. Dva rožky, Rama, suchý salám s menom pôvodu a redkvička. Celé to zaliať kávou a pohárom vody. Raňajšiu pohodu som využil na prečítanie feedly. V znamení dobrých sociálnych mravov sa samozrejme musím zmieniť, že som to čítal na štýlovom tablete od Applu, koniec reklamy. Nakusnuté jabĺčko mám rád. Nesklame a rýchlo ma naučilo utrácať moje ťažko zarobené peniažky za software a hudbu, čo som dovtedy poctivo pirátil kde sa dalo.

Po raňajkách a rýchlej chlapskej hygiene som vyštartoval na prechádzku. Zapal som gps na mobile a spustil apku, ktorá ma sleduje a zaznamenáva také to všetko kde sa pohnem a potom to celé vyhodí do roztomilých grafov a množstva čísiel. Mám z toho potom väčšiu radosť, lebo len tak sa ponevierať vie každý, ale vedecky sa prechádzať vedia len profíci, nie?
Dnes to bolo necelých 5 km po okolí. Prešiel som sa po ulici kde majú domy tí, ktorí vedia v tomto svete zarábať peniaze, alebo byť len v správnej chvíli na správnom mieste so správnymi ľudmi. Pokochal som sa na tom, na čo nebudem mať, zhodnotil, že niektorí síce barák majú pekný, ale postarať sa oň nevedia. Nadýchal sa čerstvého vzduchu a zamieril dom. Ako profík chodec som svoje dáta následne aploudol na servr a sprchol som sa.

Po obede a krátkom relaxe, som si rozčítal a následne počas dňa dočítal ďalší super diel Ultimátneho komixového kompletu tentoraz príbeh o X-menoch. Počas čítania som vycítil TEN správny moment. Nadišiel čas Čé. Zhlboka som sa nadýchol a ešte dlhšie vydýchol (veď jóga). Upil som si kávy a vykročil smerom k Amadeovi. Tak familiárne oslovujem môj notebook. Letmý pohľad na plochu zacielil na ikonu Clive Barker's Undying. Dvojklik ma uviedol späť do podzemnej sály, kde na mňa čakala ona. Upírka s nohami zvieraťa odená do bieleho ako nevesta. Tvár mala krvavú a vrieskala tak, že mi z toho krv tuhla v žilách. Včerajší neúspech som mal pred očami. Ale dnes nie. Dnes sa nedám len tak ľahko. Zbehla dolu schodmi a vrhla sa na mňa. Kúzlami som ju omámil a posvätnou kosou švihol vo vzduchu. Krv cákala na všetky strany, čo ju rozpálilo do biela. To už som vedel, že je veľmi zle. Posilnil som svoju vitalitu a strategicky ustúpil zo sálu. Tá čubka po mne vyštartovala, ale teraz nečakala moju úskočnosť. Ďalší švih kosou a úskok dozadu a potom ďaší švih zozadu. Zapotácala sa. Vycítil som, že nadišla moja chvíľa. Pristúpil som k nej a spohŕdaním vpísaným do tváre som posledný krát švihol posvätnou kosou. Jej hlava opísala nádherný oblúk, zanechávajúc za sebou červený chvost kvapiek krvi. Bolo po nej. Vzal som jej hlavu a po kamenných schodoch vystúpal z podzemia. Cestou ma preklínala a chrlila na mňa slová diabolskou rečou, ktorej som nerozumel. Nie nebola to angličtina. Na konci schodov som sa ocitol nad útesom. Pri kraji horel oheň. Slová chrliacu hlavu som doň pichol. Horela pekne a dolu padala efektne. Zbohom upíria čubka.

Zbytok dňa už prebiehal pokojne. Čo povedať na záver? Snáď len toľko: Keď sa vám nedarí a idete sa z problému zblázniť, odložte ho. Na hodinu, na deň, na týždeň, na koľko uznáte za vhodné. Keď sa k problému potom vrátite, väčšinou ho vylúštite alebo zdoláte na prvú šupu.