Koniec minulého týždňa bol dosť krutý. Hlavne asi pre moje okolie. Zlo sa vo mne nakopilo a neskôr vybuchlo. Odniesla si to hlavne moja mama, ktorá v podstate za nič nemohla, len položila otázku, ktorá to všetko odpálila. Všetko sa zo mňa vyvalilo. Neskôr som sa cítil hrozne a ráno som sa ospravedlnil. Tu sa už iné robiť nedalo. Vziať sa teké veci naspäť nedajú. Tu sa dá iba pochopiť alebo nepochopiť čo sa stalo. Našťastie mám mamu chápavú.
V piatok som už bol na dobrej vlne, ale ešte som prijal ducha rastliny pohodárky, aby sa vo mne rozprestrela. Mier zaplavil moje vnútro, nejaké veci sa mi rozležali a ujasnili.
Keď je človek taký nestály ako ja, má to v živote ťažké. Možno to je aj dôvod toho, prečo som radšej sám. Nechcem nikomu, alebo čo najmenej ľuďom ublížiť. Aj keď sa snažím na sebe pracovať skrz budhizmus a jógu, nie vždy sa mi to darí. Dlhú dobu je kľud, ale potom príde čas, keď si začnem uvedomovať, že nič nestíham, veci sa mi kopia a ja strácam hlavu. Začnem panikáriť a potom stačí malý podnet, aby to zabublalo a už je katastrofa na dosah. Hľadám vinníka môjho stavu. Neuvedomujem si vtedy, že jediným vinníkom tohto stavu je moja myseľ a skreslené myšlienky o realite.
Teraz to vidím jasne.
Múdro dňa: Nikdy nepoľavujte v úsilí stať sa lepšími. Vždy keď padnete vstante, cesta je dlhá a ťažká, cieľ stále ďaleko, ale vízia jasná. Len vydržať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára