cesta dvadsiata prvá

Poznáte ten typ ľudí, čo musia mať neustále pravdu, rozprávajú viac ako je treba a majú vždy posledné slovo? Zopár takých poznám. Vo svojej podstate nie su zlí, ale táto ich vlastnosť je dost otravná a únavná. Keď sa to ešte skĺbi s iróniou alebo sarkazmom, je to už s nimi na nevydržanie. Človek by ich chcel mať rád, ale vždy sa mu pripomenú s touto vlastnosťou a elán ide do kytičiek. 

Jedného času som bol aj ja taký, ale zapracoval som na sebe a zbavil som sa toho. Aj keď niektorí ešte žijú v tom, že si musím rypnúť alebo danú tému zotrieť. Už sa to snažím nerobiť a ich presvedčiť. Je pravda, ze občas si to situácia žiada, ale v malom sa to neráta, že? Je to normálny komunikačný prostriedok. 

Dôležité je to rozpoznať a zbaviť sa tohto zlozvyku. Jednak ubližujete blízkym a za druhé ste otravní a neskôr už aj trápni. Aj keď vy to tak iste necítite. Dávať si pozor na to čo a ako komentujem a hlavne si obcas radšej zakusnúť do jazyka a prehltnúť to nutkanie nieco okomentovať. 

Múdro dňa: Dvakrát si rozmysli kým niečo vypustíš z úst, lebo slová sú ako nože, vedia sa hlboko zabodnúť a ublížiť.